Prinášame Vám prvý zo série rozhovor s poprednými aktívnymi členmi našej Federácie. Pýtate sa kým začať? Rozhodnutie bude viac-menej jednoduché. Preto sme oslovili predsedu Komisie reprezentácie, reprezentačného trénera SFKaBU, dlhoročného pretekára, medzinárodného inštruktora karate a kobudo, prezidenta a trénera karate klubu ŠK Goju Kai Karate Bratislava, držiteľa 8. Dan u v karate a 4. Danu v kobudo. Kto by to mohol byť? Uhádli ste, sensei Ján Dado.
Vážený sensei, aké boli Vaše začiatky s karate, resp. bojovými umeniami ako takými?
O: Karate som začal trénovať vo svojich 14 rokoch. Nič som ale nezmeškal a v tomto veku som už bol na karate pripravený duševne aj fyzicky. Jasne som vedel, čo od toho môžem očakávať. Do tej doby som sa súťažne venoval iným športom, ktoré mi dali dobré základy a dispozičné predpoklady na karate. Spomeniem atletiku, gymnastiku, kde som mal najradšej prosné cvičenia, hrazdu, kruhy. Neskôr som sa venoval vodnému pólu a chodil som aj na kone do jazdeckého oddielu. Vo veku, keď som mal 13-14 rokov, som začal vnímať, že je na Slovensku aj karate a, že tu už funguje viacej klubov. V tej dobe vysielali na rakúskom televíznom kanáli aj seriál Kung fu s Davidom Caradinom. Toto ma fanaticky nadchlo a očarilo a začal som zháňať informácie, kde by sa dalo začať cvičiť karate. V roku 1977 sa zakladal nový klub TJ Spoje Bratislava. Neváhal som ani sekundu a prišiel som na nábor, kde sa nás zišlo asi 150 záujemcov. Našťastie ma vybrali a tak sa začala moja karatistická kariéra. Šéf oddielu TJ Spoje Bratislava bol Ing. Jozef Šimkovič a tomu môžem vďačiť za dobré základy a môj úspešný vývoj v karate. Bohužiaľ, zhruba v roku 1985 emigroval do USA a od vtedy som s ním nebol.
Kto Vás v živote najväčšmi ovplyvnil ako karatistu a prečo?
O: Jednoznačne okinawský sensei Choyu Kiyuna . Je to legenda medzi majstrami, má 10. Dan, karate aj kobudo. Fascinuje ma jeho ľudský prístup, jeho majstrovstvo a technická dokonalosť, štýl a spôsob života. Tento rok sa dožije vo februári 90 rokov a stále trénuje….
Ktoré Vaše športové úspechy považujete za najvýznamnejšie? Ako ste vnímali športovú časť Vášho života?
O: V tej dobe som vnímal karate vyslovene ako šport. Športová kariéra sa u mňa dá rozdeliť na dve obdobia. Etapa socializmu do roku 1989 a etapa nečakaných možností pre cezhraničný medzinárodný rozvoj bojových umení po roku 1989. Prvá etapa sa niesla v tom, že sme nemali možnosti vycestovať do zahraničia na turnaje a preto sme väčšinou súťažili v rámci bývalého Československa. Organizovali sa ale veľmi kvalitné súťaže. Bola vybudovaná Slovenská a Československá liga, kde postupy do Slovenskej ligy išli cez miestne, okresné a krajské súťaže. Top súťaže boli Majstrovstvá Slovenskej republiky a Majstrovstvá Československej republiky. Každý rok sa konala v hale na Pasienkoch medzinárodná súťaž Veľká cena, kde došli karatisti z celej Európy. Bol to pre nás vždy karatistický sviatok. Ja som sa zameriaval na kumite a súťažil som zväčša v tejto disciplíne, aj keď v Spojoch sa paralelne cvičili aj kata. V období do roku 1989 som mal úspešné medailové umiestnenia ako v jednotlivcoch, tak aj v družstvách a bol som aj majster SR. Na jedinú medzinárodnú súťaž v tej dobe som bol nominovaný na klubové majstrovstvá Európy v Katoviciach. Po roku 1989 sa začali vytvárať rôzne európske a svetové organizácie karate a tu už bola možnosť cestovať a zúčastňovať sa Majstrovstiev sveta a Európy a rôznych turnajov. Do Slovenskej federácie karate a bojových umení som vstúpil s KK Bunkai Bratislava v roku 1997. SFKaBU bola v tej dobe členom organizácií EGKF a WKC a práve z WKC mám najviac športových úspechov. Začal som súťažiť v kata jednotlivcov a v kata team. Neskôr sa SFKaBU stalo členom WTKA a v súčasnej dobe fungujeme pod WUKF. Svoju pretekársku činnosť som ukončil v roku 2006 a som 5násobný majster sveta, 3násobný majster Európy a 6násobný majster SR.
Ako Vás ovplyvnila Okinawa? Kedy ste začali kolísku karate navštevovať a čo vo Vás najväčšmi rezonuje v tejto oblasti?
O: Okinawa bol môj vytúžený sen. Podarilo sa mi tam dostať v roku 2001. Okamžite ma očarila a povedal som si, že toto je to „pravé orechové“. Hneď od začiatku sme trénovali pod taktovkou veľkých majstrov, ako Kiyuna sensei a Kurashita sensei. Do tej dobe sme cvičili väčšinou štýl a kata Jundokan a Higaonnu. U našich okinawských majstrov sme museli prebudovať štýl a systém na Goju ryu karate Shodokan. To sme po návrate z Okinawy museli zmeniť v rámci celej federácie. Toto sa podarilo a máme vytvorený a stabilizovaný komplexný systém Shodokan karate Seika Higu. Odkryl sa tu aj nový priestor pre kobudo, ktoré sme dovtedy necvičili. Tiež sme začali od piky a v súčasnej dobe je veľmi dobre vybudované a zakorenené v SFKaBU. Kobodo a karate idú na Okinawe ruka v ruke. Návštevy Okinawy som s mojimi kolegami, inštruktormi, absolvoval každoročne pravidelne 2 x do roka. A to vždy na jar a na jeseň. Keď boli svetové poháre na Okinawe, tak sme sa ich zúčastňovali aj cez leto v auguste. Keď nezúrila pandémia, tak sme sa pravidelne stretávali ešte s našimi majstrami na Slovensku počas letných sústredení. Som medzinárodný inštruktor okinawského karate o čom svedčí aj poverenie, ktoré som ešte aj s ďalšími svojimi kolegami z federácie dostal od Okinawskej prezidentskej rady. To znamená, že môžem vyučovať Okinawské Shodokan karate a kobudo na slovenských, ale aj zahraničných seminároch. Skúšky na STV som od 5. Danu vyššie absolvoval vždy na Okinawe pre komisiou najvyšších okinawských majstrov. Kobudo takisto. Na Okinawe som zistil aké hodnoty naozaj prináša tradičné karate a tvrdím, že je to celoživotná cesta, z ktorej sa už nedá vycúvať. Do teraz som absolvoval 33 návštev Okinawy. V roku 2020 sa tam nedalo ísť kvôli pandémii a ani naši majstri nemohli prísť ani na Slovensko. Pevne verím, že tento rok sa tam aj s kolegami – inštruktormi dostaneme. Dobrý signál je, že Okinawská prefektúra už oficiálne začala s prípravami na svetový pohár detí a žiakov, ktorý je naplánovaný na august 2021.
Už viac rokov máte na starosti reprezentáciu našej Federácie. Určite to nie je jednoduché venovať sa množstvu pretekárov z viacerých klubov. Ako to zvládate?
O: Pre mňa je to česť, že sa môžem venovať tým najlepším karatistom z Federácie a odovzdávať im aj s mojimi kolegami, reprezentačnými trénermi, svoje skúsenosti a motivovať ich a zdokonaľovať, aby boli úspešní na súťažnom poli. V podstate reprezentáciu ako funguje v tejto podobe sme budovali nanovo v roku 2015 a od začiatku sme stanovili určité princípy a parametre, ktoré musia reprezentanti spĺňať. Začiatky boli ťažké a je stále čo zdokonaľovať, ale reprezentačný káder, tréneri a ich asistenti sú stabilní a vytvorila sa veľmi dobrá partia medzi reprezentáciou a na súťažiach sa stále podporujú. Nebolo jednoduché káder zostaviť a spoznať individuálne kvality každého reprezentanta. Ako tréneri sme ich spoznávali hlavne na súťažiach, kde sme pretekárov a ich výkony podrobne sledovali. Ostatné sa už dialo na reprezentačných sústredeniach a medzinárodných turnajoch. To znamená, že každého reprezentanta osobne a dobre poznáme a vieme, ako ďalej s nimi pracovať, aby boli úspešní.
Aké máte plány do budúcna v rámci reprezentácie? Je niečo, čo by ste chceli zmeniť, upraviť?
Pravdaže, plány sú jasné a to, aby reprezentanti nosili zo súťažných podujatí medaily. Teda, aby boli 100 % pripravení a, aby boli úspešní. Vtedy to teší hlavne ich a nás, že práca mala význam. Vývoj športového karate ide stále dopredu. Všetky trendy pozorne sledujeme a na základe toho vytvárame aj tréningové plány. Karate sa zrýchlilo, kde treba mať vyššie fyzické nároky a zmenil sa aj prejav a nasadenie, čo sú zase psychologické aspekty. To znamená, že tréningy reprezentácie nemôžu byť uniformné. Treba do tréningového procesu vkladať všetky nové, potrebné prvky a venovať sa odstraňovaniu nedostatkov, ktoré si reprezentační tréneri všimli pri ich výkone na súťaži. Tréningové jednotky by mali byť časovo kratšie, ale o to intenzívnejšie. Predstava je taká, aby pri viacdňových sústredeniach, ktoré sa plánujú hlavne pred MS alebo ME, sa na konci usporiadal turnaj, ktorý by bol riadne nasimulovaný aj s rozhodcami. Rozhodcovia zároveň budú mať možnosť rozhodovať vysoké kata, lepšie sa oboznámiť aj s katami Ruei ryu a kobudo. Čiže aj oni by mali taký miniseminár. Hlavne v rámci prípravy mladých rozhodcov.
A tá zmena vpred?
Jedna vec, ktorú by som chcel posunúť dopredu, je kobudo. V reprezentácii je veľmi málo zástupcov kobudo. Tí, ktorí cvičia kobudo, nemajú potrebný repertoár kata a je málo trénerov v kluboch, ktorí sa kobudo venujú. Najčastejšie sa opakuje BO s kata Kaaten no kuun a Sai s Ichi no dan.
Karate sa venujete desiatky rokov, obetovali ste určite mnohé veci. Ľutuje niečo v tomto smere? Urobili by ste niečo inak?
O: Nič by som nemenil. Som nesmierne rád, že som sa rozhodol pre karate a to mi prirástlo k srdcu. Je to už moja súčasť života. Ako som uviedol vyššie, je to celoživotná cesta a tak to aj vnímam. Karate mi dalo výchovu a hodnoty, ktoré ma počas života vždy pozitívne sprevádzali. Spoznal som veľmi veľa zaujímavých ľudí, našiel som si dobrých priateľov, spoznal som mnohé krajiny a pomohlo mi aj pri profesionálnom živote, kde v určitej etape svojej pracovnej kariéry som pôsobil ako inštruktor pre špeciálne policajné jednotky. Som nesmierne rád, že som členom karatistickej rodiny SFKaBU. Som vďačný, že mi zo strany SFKaBU bola prejavená dôvera, aby som na tejto pôde zastával rôzne posty a funkcie, ktoré sa snažím vykonávať zodpovedne a dobre. Dúfam, že to bude pre túto Federáciu prínosom.
Máte v karate nejaký nesplnený sen? Ste „multifunkčný“ karatista – pretekár, tréner, funkcionár, inštruktor. Ale predsa, možno v kútiku duše je niečo, čo by ste ešte…
Hlavne nech sa pominie čo najskôr pandémia Covid-19, aby sme sa zase mohli stretávať. Veľmi mi chýba osobná práca s ľuďmi, sústredenia, súťaže, semináre a celé to dianie, na ktoré sme boli zvyknutí, vrátane návštev Okinawy a kontakt s našimi okinawskými majstrami. Sny, ktoré som si predsavzal, sa mi splnili a v karate budem pokračovať dovtedy, dokedy mi budú stačiť sily. A v tom kútiku duše si prajem, aby vzťahy vo Federácii boli korektné a priateľské, aby sa odstránila povýšenosť a nepriateľstvo a fanatická túžba po moci a kultu umelej nadradenosti a dôležitosti.
A posledná „otázka“. Čo by ste odkázali súčasnej generácii karatistov na Slovensku?
O: Mať jasný cieľ, ísť pevne za ním a dosiahnuť ho….
Ďakujeme za rozhovor, sensei.