Našim ďalším osloveným pretekárom je Lukrécia Lachká, členka FKŠ Prievidza.
Lukrécia, ďakujeme, že si si našla čas a zodpovedala naše otázky.
Na úvod taká tá klasická otázka. Ako a kedy si sa dostala ku karate práve ty?
Ku karate som sa dostala vďaka rodičom. Ako malé dieťa som bola veľmi čiperná a mala som príliš veľa energie. Najradšej som mala karate filmy, ktoré som pozerala skoro každý deň. Na záhrade som sa sama učila údery, atď… Nakoniec rodičia videli plagát na nábor z karate a rozhodli sa ma tam prihlásiť.
Máš veľmi zaujímavé krstné meno, nezvyklé. Vieš o ňom i viac? Prečo sa rodičia rozhodli pre toto atypické meno?
Pôvodne som sa mala volať Kristína. V tom období bolo ale veľmi veľa dievčat s takým menom a práve to sa mojim rodičom veľmi nepáčilo. V tom momente rozmýšľali nad menom, ktoré nebude mať len tak hocikto. Mali kamarátku s menom Lukrécia, meno sa im veľmi páčilo a tak sa rozhodli, že ho dajú mne. Meno Lukrécia je skôr zahraničné meno, ale tiež nie je také známe ani v iných krajinách. Ale viem, že na karate chodí ešte jedna Lukrécia, ktorá je zo zahraničia. Síce je to úžasné mať meno, o ktorom pomaly nikto nepočul, ale tiež ma poteší, keď vidím niekoho, kto sa volá tak ako ja.
Mohla by si sa pochváliť a napísať nám tvoje najväčšie národné a medzinárodné úspechy za posledné roky?
Môj najúspešnejší rok bol 2019. Na majstrovstvách sveta , ktoré sa konali v Bratislave, som získala z ôsmich kategórii 7 medailí. Z toho 2 tituly majsterky sveta, 2 strieborné a 3 bronzové medaile. A na jeseň na majstrovstvách Európy, ktoré sa konali v Dánsku, som získala 3 tituly majsterky Európy a 2 bronzové medaile. Bol to úspešný rok nie len na veľkých súťažiach, ale aj menších. Bohužiaľ, neskôr súťaže už neboli, ale pripravujem sa stále na súťaž, aby ma nič neprekvapilo.
Počas lockdownu sme ťa videli ako asistentku svojho trénera Miroslava Šenka pri tréningoch s deťmi. Ako si ty prežila toto obdobie, ako si sa držala vo forme?
Pre mňa bolo toto obdobie dosť oddychové. Síce som trénovala, či na kopci, či na záhrade, ale zároveň som sa nikam nemusela naháňať. A tak boli moje tréningy oveľa lepšie, lebo ma netlačil čas. Taktiež som bola veľmi rada, keď som videla koľko detí chce trénovať a využilo tú možnosť ako boli online tréningy. Aj keď to bolo náročnejšie cez ten počítač, tak sme to zvládli nielen ja s pánom trénerom, ale hlavne tie deti.
Mimo karate o tebe vieme dosť málo. Prezradíš nám, čo robíš vo voľnom čase, čo si študovala, študuješ, kam to máš namierené?
Momentálne študujem na Strednej odbornej škole v Novákoch, odbor výživa a šport. Praxovala som v posilňovni, ale stále si nie som istá, čo chcem robiť po škole. Rozmýšľala som nad prácou s deťmi, ale zároveň sa chcem stále venovať karate.
Vo voľnom čase veľmi rada jazdím na koni, nakupujem, cestujem, behám na turistiku a objavujem nové kúty sveta. A, úprimne, nie každý to hovorí, ale veľmi rada pracujem. Takže nemám problém byť v robote, kde som skoro stále, keď sa mi dá. Veľmi ma to tam baví. A určite veľmi rada trávim čas s rodinou.
Spomenieš si na svoj TOP zážitok z nejakých majstrovstiev sveta či Európy, ktorý sa ti navždy vryl do pamäti?
Na takúto otázku mám vždy jasnú odpoveď. Majstrovstvá sveta v Poľsku 2014. Moje prvé majstrovstvá sveta v živote, mala som 12 rokov. Nevedela som poriadne ako to funguje. Stresy som mala také veľké, že mi ani jest nechutilo. Získala som tam bronzovú medailu tým, že som všetky súperky vyradila do 30 sekúnd. Bohužiaľ, som sa v semifinále vybodovala, ale je to moja prvá medaila a mám síce už zlaté medaily, ale táto medaila je prvá a pre mňa dosť výnimočná.
A taký vtipný zážitok sa mi stal na majstrovstvách Českej republiky, kde som si pred kategóriou dala horúcu čokoládu, ktorú som vyliala celú na kimono a mamina mi ho umývala na záchode a sušila som sa pred halou. Na zápas som nastúpila s mokrým a Len mierne fľakatým kimonom. O pár týždňov sa mi na Majstrovstvách Európy vylial šampón na kimono a taktiež som ho musela umývať a ráno bolo ešte dosť mokré. Taktiež som zápasila s mokrým kimonom. Najlepšie na tom je, že som na oboch súťažiach vyhrala celú kategóriu. Odvtedy to voláme víťazné kimono.
Určite máš ešte nejaký nesplnený sen v karate. Aký je? / Ak si si ho splnila, napíš o ňom, preformulujem to.
Môj veľký sen bol stať sa majsterkou Slovenska, Česka, Európy a sveta. To som vždy ako malé dieťa si predstavovala ako vyhrávam, ako to prebieha a cvičila som si doma na záhrade a hrala sa, že som na veľkých súťažiach. Časom bol môj sen byť rozhodkyňou, trénerkou a hlavne vzorom. Momentálne už rozhodujem, trénujem malinku skupinku deti. Tento rok sa mi stalo, že mi malé dievčatá z iných klubov povedali na sústredení, že chcú byť ako ja. Vtedy ma tak zahrialo pri srdci a uvedomila som si, že som toho veľa dokázala a že idem správnou cestou.
Teraz si práve robíš trénerský kurz. Je vidieť, že ťa baví práca s deťmi. O pár rokov sa teda vidíš aj ako trénerka v Prievidzi?
Áno. Určite by som chcela byť trénerkou. Veľmi rada by som aj naďalej pomáhala pánovi trénerovi s deťmi, s tréningom a inými rôznymi vecami. Je to náročné, ale stojí to za to, hlavne, keď to človeka baví.
Prezradíš nám, aký je tvoj tréner – Miroslav Šenk? Zišla by sa nejaká pikoška…
Môžem v kľude povedať, že môj pán tréner je úplne úžasný. Tak ako je dobrý zápasník, tak je aj dobrý tréner. Vie nám predať veľmi veľa informácií. U pána trénera trénujem od malička a nemenila by som. Vie pracovať s deťmi, ktoré ho majú radi, vie sa zabaviť aj na tréningu, aj mimo tréningu, ale zároveň je aj prísny. Za tie roky, čo pána trénera poznám tak viem, že je za každú srandu.
Už teraz si pre mnohé deti vzorom, ktoré by raz chceli byť ako ty. Čo všetko musia urobiť preto, aby boli raz tam, kde ty?
Tieto veci ovplyvňuje veľmi veľa faktorov. Ja mam rodičov, ktorí ma vždy podporovali a stále podporujú a spravili všetko preto, aby som bola tam, kde som teraz. Taktiež ide aj o to, že musia chcieť trénovať a makať na sebe. Občas je to ľahšie, občas ťažšie, ale práve to stačí prekonávať, aby človek dosiahol aj menšie ciele a pomaly sa dostal ku konkrétnemu cieľu. A hlavne je potreba mať pevnú vôľu.
Máš nejaké motto, ktoré ťa sprevádza životom?
Keď niečo chcem dosiahnuť, musím pre to niečo aj spraviť. Nič nepríde samé.
Lukrécia, ďakujem veľmi pekne za zodpovedanie otázok…
