Bojové umenia má veľmi priťahovali už od môjho skorého detstva. V 10 rokoch som začal chodiť na Judo. Vydržalo to však iba jeden rok. Potom sa tie detské tréningy jednoducho zrušili. Keď som mal 11 rokov, videl som v televízii slávny seriál Kung Fu s Davidom Carradinom. To spôsobilo v mojich pocitoch explóziu. Nemyslel som na nič iné, chcel som sa stať bojovným mníchom :-D. V roku 1978, keď som mal 12 rokov, som sa konečne prihlásil na karate. Začal som trénovať v Telovýchovnej jednote Rapid pod vedením pána Jana Penthora. Bol to jeden z najvýznamnejších momentom v mojom živote.
Tak vznikla tá najväčšia láska v mojom živote. Nerozprával som o ničom inom, nič iné ma nezaujímalo a cvičil som vždy a všade, kde som sa pohol. Miloval som karate a miloval som aj svojho trénera. Vnímal som ho ako svojho otca. Bohužiaľ, zvláštne okolnosti ho vytlačili zo sveta karate a aj z môjho života. Spolu s ním skončili aj moje pravidelné, každodenne tréningy. To bolo vtedy, keď som mal 17 rokov. Trénoval som aj naďalej s malou skupinkou kamarátov, ale zároveň som presne v tom období spoznal aj Break dance. Vtedy sa začal ďalší, iný príbeh môjho života. Pokúšal som sa dostať na Fakultu telesnej výchovy a športu UK. Bol to môj dávny sen, ale neprijali ma. Bol som vtedy už štvornásobný majster Slovenska v karate, ale neprijali ma pre nedostatok miesta. Namiesto toho som musel ísť v dvadsiatke na základnú vojenskú službu. Na dva roky!!!
Karate ma vtedy doslova zachránilo. Dostal som sa do vojenskej telovýchovnej jednoty v Liptovskom Mikuláši. Tam boli moje tréningy karate opäť veľmi intenzívne. Zúčastňoval som sa úplne všetkých možných súťaži, ktoré sa organizovali v bývalom Československu. V súťažnom svete sa mi veľmi darilo, v kata aj v kumite. Ďalej sa v mojom živote prelínalo karate, tancovanie a yoga. Vlastne aj k yoge som sa dostal prostredníctvom karate, už v mojej rannej mladosti.
Všetky tieto moje aktivity sa navzájom dopĺňali a robili má lepším vo všetkých smeroch.
Jedno obdobie ma uchvátilo bojové umenie Capoeira. Bol som úplne prvý človek, ktorý to robil v našej krajine. Mal som veľké šťastie, že som stretol jedného Afroameričana, ktorý ma do toho zasvätil. Založil som prvý Capoeira klub na Slovensku. Okamžite som mal mnoho nasledovníkov, dokonca som kvôli Capoeira odišiel načas do New Yorku, kde som vyhľadal dvoch učiteľov – Jao Grande a profesora Eduarda, ktorí ma učili dva rôzne štýly. Vrátil som sa späť domov plný poznatkov a nových skúsenosti, ale v tom najlepšom som si uvedomil, že mojich nasledovníkov veľmi nezaujíma pravý význam Capoeira a skutočné tradičné tréningy. Chceli sa venovať iba akrobatike, skákaniu a predvádzaniu sa. Vtedy som si uvedomil, že nebudem nikoho do ničoho tlačiť. Povedal som si, že moja skutočná cesta je karate. Rozhodol som sa, že všetku energiu vložím do toho, aby som pochopil a naučil sa skutočne karate.
Jeden z najvýraznejších medzníkov v mojom živote bolo to, že som vyhľadal senseia Ladislava Klementisa a stal som sa jeho žiakom. Prostredníctvom neho som sa spoznal s tradičným okinawským karate a majstrami Shodokan Goju ryu. Uvedomil som si, že všetko, čo som robil dovtedy, bola tak trochu slepá ulička. Trvalo mi nejakú dobu, kým som sa vyslovene preorientoval, preučil a zmenil svoje návyky. Pod vedením senseia Klementisa som zostal niekoľko dlhých rokov. Stal som sa jedným z jeho najbližších žiakov. Niekoľkokrát som navštívil Okinawu a získal poznatky a skúsenosti o akých sa mi predtým ani nesnívalo. Sensei Klementis, sensei Divinec, sensei Dado a sensei Dado Klementisová mi odovzdali obrovské more informácii. Dokonca som si získal aj veľmi blízku priazeň okinawských majstrov.
Môj život bol plný karate a neustáleho trénovania. Sensei Klementis ma dokonca motivoval a inšpiroval, aby som sa ešte aj v pomerne vysokom veku zúčastnil súťaži. A tak sa mi ešte podarilo získať aj niekoľko najvyšších športových úspechov a ocenení.
Pred dvoma rokmi som si však uvedomil, že musím na svojej ceste karate urobiť opäť ďalší významný krok. Aj keď sa naďalej považujem a som považovaný za žiaka pána Klementisa, musel som vystúpiť z jeho školy a vplyvu. Začal som sa už dusiť a postupne som strácal význam svojho trénovania a aj sám seba. Často som rozmýšľal prečo to vlastne robím. Už takmer 43 rokov je karate mojím najväčším záujmom a láskou. Mám za sebou obrovské množstvo tréningov, únavy, litre potu, bolesti a tvrdého odriekania. Zamýšľal som sa nad tým, čo ma pritom tak silno drží, prečo toľko obetí a taký tvrdý výcvik. Veď sa nepotrebujem ani pred nikým brániť a ani vôbec netúžim po žiadnych trofejach.
Odpoveď na svoje vnútorne otázky som dostal až teraz, keď som sa osamostatnil a otvoril si svoju vlastnú školu. Mám svojich žiakov, ktorí sa mi stali takými blízkymi, že ich vnímam ako rodinu. Moje srdce je šťastné, keď vidím, aké robia pokroky. Pre mňa sa stalo zmyslom karate odovzdávať svoje skúsenosti a poznatky všetkým tým, ktorí majú úprimný záujem. Prajem si šíriť odkaz karate na telesnej aj mentálnej úrovni. V poslednej dobe sa veľmi intenzívne zaoberám aj qi qongom a internými čínskymi metódami. Vidím paralelu medzi yogou, čínskymi energetickými cvičeniami a karate. Snažím sa tieto princípy kombinovať. Tak vnímam na mojej ceste ďalší, nový pokrok.
Veľmi si prajem, aby sa už skončila táto nepríjemná koronová kríza. Chcem, aby sme už mohli oficiálne cvičiť a stretávať sa aj s inými karatistami. Môj plán je stabilizovať svoj klub karate-Ayisi Kan a začleniť ho medzi silné a aktívne kluby na Slovensku. Chcem rozšíriť rady svojich žiakov a prajem si odovzdať im všetko, čo viem. Túžim po tom, aby bolo karate rešpektované, silné a uznávané. Chcem, aby boli spokojní a hrdí moji učitelia sensei Klementis, sensei Kiyuna, sensei Matayoshi, sensei Kurashita.
Prajem všetkým, ktorí sa vydali na cestu karate, aby ich stále sprevádzala láska k nemu a, aby to nikdy nevzdávali. Karate vám raz môže zachrániť život! Nemyslím to len v skutočnom boji… Je mnoho spôsobov ako karate realizovať. Pre niekoho je to šport, pre iného sebeobrana, pre ďalšieho životná cesta…
Karate je veľmi hrdé, nekompromisné a náročné. Nedáva nič zadarmo. O nič neprosí, nič nerozdáva. Človek často nevidí zmysel toho, prečo sa kvôli karate tak veľmi namáha, ale tí ktorí vydržia po mnoho rokov nakoniec zistia, že sú už obdarovaní darmi, ktoré sú neoceniteľné. Priateľstvom, zdravím, vitalitou, zážitkami a spomienkami. Mnohými ďaľšími, niekedy na prvý pohľad neviditeľnými, pokladmi, ktoré dávajú nášmu životu význam.
Fredy Ayisi, 5. Dan karate, 2. Dan kobudo
Ayisi Kan
člen SFKaBU