Našim ďalším osloveným pretekárom a trénerom je Tamara Szomolányiová, ktorá vyrástla v Goju Kai Karate Bratislava.
Tamara, ďakujeme, že si si našla čas a zodpovedala naše otázky.
Na úvod taká tá klasická otázka. Ako a kedy si sa dostala ku karate práve ty?
Zviezla som sa so staršou sestrou Sašou. Rodičia jej hľadali vhodný šport a balet ani gymnastika ju nezaujali. Kúsok od škôlky mal karate klub tréner z FTVŠ Peter. Vzhľadom na efektivitu času a praktickosť ju tam prihlásili, a teda som nemala na výber a motala som sa v telocvični už od 3 rokov vlastne bez prestávky až do teraz.
Pochádzaš z rodiny, kde sa takmer všetci venujú karate. Spomínaš si na nejaké vtipné zážitky u Szomolányiovcov?
Mám dve sestry a obe sa venujú karate. Náš otec sa pridal až o dosť neskôr a dodnes sa nás snaží dobehnúť. Vtipných zážitkov bolo veľmi veľa, keďže je karate našou každodennou súčasťou. Je takou spoločnou rodinnou aktivitou a teda aj témou.
Veľmi úsmevnou spomienkou je pre mňa letné sústredenie v Liptovskom Mikuláši, kde sme kempovali vo vojenskom stredisku ešte aj so psom Tinkou. Mali sme špeciálne povolenie, vďaka ktorému to bolo možné. Každé ráno nás budil nástup a pochodovanie vojakov, ktorí chodili rovno okolo nášho karavanu. Myslím, že sa to už nikomu ďalšiemu nepodarí.
Naša rodina má veľa výnimočných spomienok vďaka našim rodičom.
So sestrami sme sa veľmi podobali (hlavne pre ľudí, ktorí nás menej poznali) a teda sa často stávalo, že si nás ľudia mýlili, alebo si dokonca mysleli, že sme jedna. Potom boli veľmi prekvapení, keď nás videli všetky tri súčasne. Niektorí tréneri mali dokonca taký problém s tým, že nie sme jedna, že dve z nás volali „tá Saška, čo nie je Saška“…
S mladšou sestrou Ninou sa vždy zabávame na súťažiach, kde je večný problém s našim priezviskom. Najhoršie to je pre zahraničných rozhodcov, keď nás musia vyhlásiť pred začatím kategórie do mikrofónu. Keď počujeme, že v prúde mien nastala pauza, ktorú prerušia podivné zvuky ako „SSSZZSZZZZŠSS“ vieme, že niekde jedna z nás nastupuje.
Mohla by si sa pochváliť a napísať nám tvoje najväčšie národné a medzinárodné úspechy za posledné roky?
Vážim si každé jedno umiestnenie na každej súťaži. Z medzinárodných to bolo naposledy 1. miesto na majstrovstvách Európy v Dánsku a pred tým 1. miesto na majstrovstvách sveta, ktoré sa konali na Slovensku. No myslím, že za môj veľký úspech považujem 2. miesto na posledných majstrovstvách sveta v kategórii all styles. Na tejto súťaži som síce vyhrala 1. miesto vo svojej ženskej kategórii other styles, kde som cvičila ryuei-ryu, no v all styles kategórii súťažia ženy zo všetkých štýlov, zo všetkých kategórii, každá to najlepšie čo vie. Bolo to prvýkrát čo sa mi podarilo v tejto kategórii umiestniť.
Si členkou reprezentácie SR nominovaná na MS WUKF v Rumunsku. Ako si sa pripravovala počas lockdownu, keď nebolo možné chodiť na tréning?
Často mi ide hlavou myšlienka, ktorú povedal pán tréner Dado „Vždy keď netrénuješ, spomeň si na to, že tvoj súper trénuje a napreduje a v momente, keď sa stretnete, bude mať o tréning navrch.“ Trénovať som neprestala ani napriek sťaženým podmienkam. No samej, bez vedenia sa trénuje veľmi ťažko a dlhodobo to ani nie je možné. S Ninou sme sa snažili sa navzájom trénovať, no po nejakej dobe nám to už nefungovalo. Keďže v klube sa trénovať nedalo, veľmi nám pomohol Tomáš Kayser, s ktorým sme sa postupne začali pripravovať. Našli sme cestu, ako na to, a celé obdobie s nami trénoval, motivoval nás a stále nás aktívne pripravuje aj na túto súťaž, za čo sme mu veľmi vďačné.
Už niekoľko rokov dosahuješ skvelé výsledky na medzinárodnom fóre. Prezradíš nám tvoj tajný recept?
Myslím, že každý má iný systém, no podľa mňa je dôležité, mať cieľ a ísť si za ním. Nevzdať to, ani keď to nejde alebo je to ťažké, lebo veci nejdú ľahko a ani samé. Prekážok sa nájde vždy dosť, no treba nájsť cestu, ktorou sa dajú prekonať. Robiť to srdcom a s radosťou, to je asi najdôležitejšie.
Určite na všetkých mojich úspechoch v karate majú veľký podiel moji tréneri, ktorí sa mi venujú od detstva. Pani trénerka Dado Klementisová a pán tréner Dado. Dali mi ten správny základ a energiu do trénovania, za čo som im veľmi vďačná. Taktiež Adka Klementisová, vďaka ktorej cvičím ryuei-ryu.
Na Okinawe si doteraz nebola, no zážitok s „Okinawou“ máš aspoň online. Aké to bolo?
Bohužiaľ som ešte na Okinawe nebola, no je to jeden z mojich snov do budúcnosti. Mala som však možnosť absolvovať niekoľko online tréningov priamo so sensei Sakumotom. Bola to veľká skúsenosť a príležitosť na získanie nových informácii a možnosť stretnúť sa s inšpiratívnymi ľuďmi. Napriek tomu, že prebehli online, boli plné nových poznatkov a veľmi pozitívne. Bola to úplne nová a veľmi zaujímavá skúsenosť.
Mimo karate o tebe vieme dosť málo. Prezradíš nám, čo študuješ, čo by si chcela robiť po škole a čomu by si sa chcela profesijne venovať?
Študujem Dizajn na Slovenskej technickej univerzite. Dúfam, že tento rok sa mi podarí dosiahnuť magisterský titul. Venujem sa najmä produktovému a grafickému dizajnu.
Zo všetkého najviac ma napĺňa práca s deťmi či pre deti. Viem, že sama svet nezmením. No som presvedčená, že ak budú deti vyrastať obklopené láskou, toleranciou, krásou, rešpektom a pochopením, svet bude lepší. Mojim prostriedkom na naplnenie tejto myšlienky je dizajn či šport.
Spomenieš si na svoj TOP zážitok z nejakých majstrovstiev sveta či Európy, ktorý sa ti navždy vryl do pamäti?
Najradšej som vždy mala, keď sme s babami cvičievali družstvo. Boli to vždy také spoločné emócie a zážitky. Trojnásobná radosť no niekedy aj trojnásobné sklamanie.
Keď jedna zahlási inú kata, ako máme cvičiť a čakáte, že čo začne cvičiť, aby sme sa vedeli pridať a dať aspoň tú istú kata. Či keď sme sa pohádali tesne pred tým, ako sme nastúpili, no v momentoch, keď sa kata už chýlila ku koncu, sme boli opäť najlepšie kamošky. 😀
Ale medzi moje obľúbené družstevné patrí, keď som sama stála na tatami odhodlaná zacvičiť družstvo za 3, pretože Nina a Saška Handiaková boli vymknuté na záchode a nevedeli sme ich odtiaľ dostať.
Nezabudnuteľné pre mňa sú napríklad nešťastné no veľmi poučné chvíle, kedy sa mi podarilo popliesť postup kata. (Áno stáva sa to…) No v mojom prípade sa mi vždy našťastie podarilo kata odimprovizovať, trošku si ju prerobiť, dorobiť a docvičiť do konca. Skoro bez povšimnutia.. hah… To je taký príklad toho, že to netreba vždy hneď vzdať…
S mladšou sestrou Ninou ťa spája veľmi veľa. Dá sa povedať, že aj ty jej tak trošku pomáhaš a vedieš ju životom? Aký máte vzťah?
S oboma sestrami máme veľmi dobrý vzťah. S Ninou trávime veľa času spolu najmä pri tréningoch, na súťažiach či sústredeniach. Je perfektné mať niekoho, kto vás vždy podporí či podrží. Teraz, keď už je veľká, si nemyslím, že ju vediem ja, skôr je to vzájomné. Vieme si poradiť a navzájom sa opraviť, pripomenúť si, na čo máme dávať pozor. Ale tiež sa aj úprimne skritizovať. Často mám väčší stres, keď cvičí ona, ako keď mám na tatami nastúpiť ja. Je super, že môžeme spolu zdieľať skúsenosti a inšpirácie. Je tiež veľmi dobrá trénerka, takže aj v tejto sfére si vieme pomáhať.
Staršia sestra Alexandra je už maminou krásneho chlapčeka, no naďalej trénuje. Povedala o tebe, citujeme: „Taja je predovšetkým cieľavedomá a húževnatá, ak sa rozhodne, že niečo dosiahne, nikto a nič ju nezastaví.“ Čo si o tom myslíš?
Myslím si, že je potrebné mať cieľ a snažiť sa ho dosiahnuť, mať správnu motiváciu a nenechať sa len tak odradiť.
Môžu byť ľudia, ktorí majú viac talentu ako vy, ale nie je dôvod, aby niekto pracoval tvrdšie ako vy.
Saša je pre mňa v tomto ohľade veľkým vzorom. Svoju cestu si zvolila trochu inú ako my s Ninou, no jej cieľ je jasný a cesta k nemu veľmi priama. Venuje sa množstvu detí a dospelým, ktorých spája láska ku športu a karate. Nie je len dobrou mamou, ale aj výbornou trénerkou a (niečo čo ja nikdy na takej úrovni nezvládnem) organizátorkou.
Na nejaký čas sa nám síce cesta v rámci tréningov rozišla, no teraz sa opäť stretla. Tak uvidíme čo z toho bude.
Aké sú tvoje plány v rámci karate do najbližších rokov?
Chcela by som sa naďalej venovať deťom ako trénerka a teda sa v tejto oblasti aj zdokonaľovať a rozširovať svoje vedomosti. Tiež sa venovať svojmu cvičeniu a príprave. Získavať čo najviac vedomostí a posúvať ich ďalej. Dúfam, že sa mi podarí sa zúčastniť ešte niekoľkých súťaží.
Mojim malým snom je, aby sa všetky deti mohli bezstarostne venovať športu bez ohľadu na to odkiaľ sú kam patria s kým trénujú a čo trénujú. Aby mohli súťažiť bez akejkoľvek diskriminácie či odsudzovania. Aby pri tom nevznikali žiadne zbytočné spory. Aby každý robil to čo ho baví a napĺňa a robí šťastným a pri tom neubližoval nikomu inému. Aby sa všetci navzájom motivovali a pozitívne inšpirovali. Nech každý robí to, čo ho baví a najlepšie ako vie.
Máš nejaké motto, ktoré ťa sprevádza životom?
Mám viac myšlienok, ktoré sa mi páčia, no jedna z takých každodenných je:
Nehovor, že to nejde. Radšej povedz, že to len zatiaľ nedokážeš. (A zamakaj na tom!)
Alebo : Mysli na to, čo si už dokázal, a ver v to, čo ešte len dokážeš.
Tamara, ďakujeme za zodpovedanie otázok.
