Milí priatelia, prinášame Vám opäť jeden z rozhovorov s členmi našej Federácie. Tentokrát súhlasila s krátkym interview bývalá reprezentantka SR, aktívna trénerka, členka ŠK Gojukai Karate Bratislava a dnes už dvojnásobná mamina, Linda Ondrejková Malíková.
O: Linda, poznáme ťa ako úspešnú pretekárku, reprezentantku SR v kata. Ako si spomínaš na svoje začiatky s karate?
OD: Keď som mala 7 rokov, u nás na sídlisku bolo veľmi populárne karate, nepoznám nikoho, kto by nechodil na karate k p. Penthorovi, dokonca aj môj manžel bol až 2x na tréningu 😀 Väčšina chodila len pár dní, možno mesiac, avšak nebyť mojich rodičov, ktorí videli vo mne potenciál a podporovali ma v trénovaní, by som zrejme skončila aj ja po pár tréningoch. Po čase som začala chodiť k p. Klementisovi a pár rokov neskôr som patrila už pod jeho klub.
O: Spomínaš si na svoju prvú „svetovú“ medailu? Aké spomienky sa ti k nej viažu?
Medzi môj taký prvý veľký úspech považujem víťazstvo vo Švajčiarsku na svetovom pohári v 13tich rokoch. Turnaj si veľmi nepamätám, ale čo si dodnes pamätám, je ubytovanie v protiatómových bunkroch, myslím, že na to nikto zo zúčastnených nezabudol. O 2 roky neskôr európsky titul na Majstrovstvách Európy EGKF a neskôr to boli seniorské tituly, už od svojich 15tich som súťažila v seniorskej kategórii, takže som mala veľmi veľkú motiváciu.
O: Karate ťa sprevádza takmer celý život. Ako si spomínaš na svojich priateľov, s ktorými si dlhé roky tvorila jadro reprezentácie? Stretávate sa? Zostali priateľstvá?
Samozrejme, tým, že sme trávili veľa času na tréningoch, sústredeniach, súťažiach, sme boli a zostali sme priatelia, celé karate detstvo som prežila s mojou súperkou, kolegyňou z klubu a najlepšou kamarátkou Barborou Buchtovou. Stále sme v kontakte, aj keď žije v USA, i keď sme starší a stretávame sa už veľmi málo, máme už rodiny, deti, prácu, ale to k životu patrí, je to taký prirodzený vývin, spoločné zážitky a priateľstvá nás však stále spájajú.
O: Veríme, že jedným očkom stále sleduješ dianie v karate, či už u nás alebo vo svete. Zmenilo sa niečo v tomto smere?
Karate ako šport veľmi napreduje, už nestačí len karate príprava, ale komplexne trénovať od posilňovania až po atletiku a trénovať denne 6 hodín, aby ste boli vo svetovej špičke, čo je veľmi ťažké na Slovensku, keďže karate je skôr ako hobby a nie profesia. Osobne by som chcela zmeniť prístup štátu k športom, ako je karate, aby bolo rovnocenné so športami ako futbal alebo hokej.
O: V roku 2019, doma v Bratislave, si sa stala naposledy majsterkou sveta. Je tento titul niečím zvláštny?
Áno, v 2014 som bola poslednýkrát na súťaži a mala som pocit, že potrebujem pauzu od súťaží po 20tich rokoch. Síce som trénovala, ale v rekreačnom tempe, potom sa mi narodil syn a začala som sa venovať trénovaniu detí. Keď som sa dozvedela, že budú MS v Bratislave, začala som rozmýšľať nad tým, že by to bolo celkom fajn ukončenie súťažnej kariéry. Tak som sa začala pripravovať v karate klube Goju Kai Bratislava, kde som hneď musela nabehnúť na ich trénovacie tempo, čo mi zo začiatku kondične robilo problémy, ale postupne som naskočila aj na tento vlak. Víťazstvo mi dodalo viac sebadôvery a nakoniec som teda ukončila kariéru na ME WUKF v Dánsku.
O:Otázka na telo. Karate si obetovala hodiny a hodiny, ľutuješ niečoho? Dá sa povedať, že ti karate aj niečo „zobralo“
Keď sa tak spätne obzriem, tak mi karate viac dalo, ako vzalo. Zážitky, priateľstvá, možnosť cestovať po svete. Karate mi dalo veľa aj do života, pokoru, nikdy sa nevzdávať a makať, chcela by som povedať aj trpezlivosť, ale to sa ešte stále učím, určite ako 15 ročná som si hovorila niečo iné, ako každý teeneger som chcela chodiť s kamarátmi von a nie na tréningy, ale aj to obdobie prešlo.
O: Dnes si mama na plný úväzok. Ostáva či čas si zacvičiť, prejsť obľúbené kata?
Chystám sa aj na to, ale zatiaľ pri dvoch deťoch a situácii aká je teraz vo svete, si dám doma väčšinou rýchly kondičný tréning. Ak mi to čas dovolí alebo deti tak sa snažím aspoň vzdelávať na online seminároch, čo mi teraz aj viac vyhovuje. Mám v pláne sa zúčastniť aj online seminára so senseiom Sakumotom, zatiaľ mi to však časovo nevyšlo.
O:Čo ty a budúcnosť? Vidíš sa opäť v karate gi a na tréningoch?
Určite áno, karate trénujem už 29 rokov a je to moja súčasť, životný štýl, chcela by som sa opäť venovať trénovaniu detí, poprípade kaučovaniu, práca s reprezentantmi. Osobne by som sa chcela vzdelávať a rozširovať karate obzory.
O: Na záver dávame takú tradičnú otázku: čo by si odkázala dnešným reprezentantom, ktorí idú napr. i v tvojich šľapajach?
Aby sa nevzdávali pri neúspechoch, každý neúspech ich posunie ďalej, tvrdou prácou a pozitívnym myslením vždy prídu výborné výsledky.
Ďakujeme za rozhovor.
