Tentokrát sme vyspovedali senseia Kamila Horáka, 6. Dan, trénera TJ Sokol Ilava, reprezentačného trénera SFKaBU pre kumite
Dobrý deň p. Horák, mnohí členovia Federácie poznajú ako reprezentačného trénera pre kumite,
člena Komisie reprezentácie. Ale aké boli Vaše začiatky karatistu?
Začínal som s karate ako 14 ročný v r. 1976 na strednej škole v Spišskej Novej Vsi, u trénera Štefana Lajčáka. Bola tam celkom dobrá partia. Tam boli aj moje súťažné začiatky . Súbežne som začínal aj trénovať novovzniknutý oddiel v Ilave. Po maturite som odchádzal s 5.kyu a prevzal som trénovanie Karate Sokol Ilava, ktoré trénujem dodnes 45 rokov. Postupne sme ako klub začali zápasiť Krajskú Ligu a ja popri Krajskej Lige som zápasil Slovenskú a potom federálnu Ligu za rôzne kluby –
Zvolen, Trenčín, Žilinu. Bolo to hektické obdobie prudkého rozmachu karate v Československu. Každý víkend súťaž. Jednoducho rýchly život mladého kumiťáka. Boli úspechy, medaily z Majstrovstiev Slovenska, slovenských pohárov , Federálnej Ligy atď. Popri súťažení som aj dlhé roky rozhodoval na úrovni slovenských súťaží. Po revolúcii som odišiel pracovať do Rakúska a tam som zápasil za St. Polten a výber Niederosterreich. Práve tu som pochopil, že nie vždy sú ekonomické výhody športu
zarovno kvalite športovcov. Mali tam vynikajúce podmienky a bolo to fajn tam trénovať a súťažiť, ale bolo málo kvalitných pretekárov.
Po piatich rokoch som sa vrátil na Slovensko a zase začal budovať domáci klub. Bol to pre mňa šok, lebo keď som odchádzal, bolo v Ilave celkovo okolo 150 trénujúcich cvičencov. Keď som sa vrátil, tak na prvom tréningu som bol úplne sám. Tohto sa obávam aj v tejto dobe, čo bude, keď sa skončí Covid obdobie. Momentálne nás v Ilave trénuje okolo 80 pravidelne cvičiacich v troch skupinách.
Ste spätý s Ilavou a okolím. Aké zázemie máte v tomto kraji?
Narodil som sa v Trenčíne, lebo v Ilave maľovali nemocnicu. Ale od narodenia žijem v Ilave, taktiež je tu celá moja rodina a veľa priateľov a známych .Krátky čas som býval v Považskej Bystrici, potom v Rakúsku, ale doma je doma – v Ilave. Cez prsty trénera mi prešlo za tie roky množstvo ľudí. Karate mi dalo veľmi veľa kamarátov a známych. Stretávam ich v Ilave, ale aj po celom Slovensku a aj v Čechách, v Rakúsku, Chorvátsku, Maďarsku a na Ukrajine. Je to príjemné, keď sa stretneme, pospomíname v dobrom. Potom dosť známych a priateľov mám aj ako turista a vodák. No a, v neposlednom rade, i moja firma mi zväčšila okruh priateľov.
Kumite sa venujete takmer celý život. Vedeli by ste porovnať to slovenské so zahraničným?
Naše kumite bývalo oveľa tvrdšie v minulosti. Ale všetko sa vyvíja, dnes je technickejšie a pretekári sa snažia používať širšiu škálu techník a viac sa pohybujú po tatami.
U nás vo Federácii je problém – málo kumite pretekárov v niektorých kategóriách. Druhý problém je, že väčšina pretekárov u nás, má malú škálu techník. Ale napriek tomu dosahujú famózne výsledky – viď posledné Majstrovstvá sveta WUKF v Bratislave. Keď sledujem kumite vo svete, tak vidím, že sú viac pohybliví a oveľa viac a vynikajúco kopú a majú zvládnuté podrážacie techniky. Toto je u nás problém.
Potom tréningy v tých lepších kluboch sú vo svete viac kreatívne a hravé a vidím, že pretekári makajú, potom majú z toho aj viac zábavy.
Dá sa byť kritický k situácii so športovým karate vo Federácii?
Tak kritický neviem, ale vždy sa dá všetko robiť lepšie. Myslím, že niektorí tréneri u nás, čo sa týka kumite, dosť zaostávajú tréningovými metódami za okolitým svetom. Je u nás len zopár klubov ,kde sa zápasí. Viac sa cvičia kata a potom niektorí sa snažia robiť tradičné karate. Myslím, že tradičnejšie ako na Okinawe. To je asi na škodu. Aj u nás sa deťmi hráme a zápasíme a súťažíme a dospelí zase cvičia tradičné karate, kata, bunkai. Takže deti do toho tradičného neťaháme. Ony k tomu dospejú postupne v staršom veku.
Tým, že aj s deťmi sa snažia robiť niekde v kluboch tradičné karate, mládež moc nemotivujú, lebo deti sa chcú hrať a súťažiť. Teda, ak chceme v telocvičniach viac detí, musíme sa prispôsobiť dobe a viac robiť karate hravou formou, čo sa týka detí.
Dosť veľa som sa o tomto rozprával s Hanshi Takejim Ogawom (10. Dan Goju ryu). On je toho názoru taktiež, deti sa majú hrať a súťažiť a dospelí robiť tradičné karate, ktoré nás posúva ďalej ako trénerov a osobnosti.
Práca s mládežou je základ, lebo keď si nevychováme karatistu od malého dieťaťa ,tak ho mať jednoducho nebudeme a bude nás stále menej a menej.
Čo je na škodu, že sa nerobia semináre kumite pre trénerov. Robia sa len semináre kata a tradičného karate. Potom sa ťažko pracuje v reprezentácii, keď niektorí pretekári majú z klubov nesprávne návyky. Tie sa ťažko odstraňujú. Musia sa robiť aj semináre pre kumite, kde máme určite čo trénerom povedať, vysvetliť a ukázať.
Ako sa Vám pracuje s členmi reprezentácie Federácie? Prezradíte nám aj nejaké pikošky zo zákulisia?
Táto partia reprezentačných trénerov je úplne super. Myslím, aj čo sa týka kata a kobudo a nás kumite. Vychádzame si v ústrety a vieme sa dohodnúť.
Kumite tréneri si perfektne rozumieme a dopĺňame sa v tréningoch a jeden od druhého sa aj učíme a posúvame tréningy na vyššiu úroveň. Myslím, že to reprezentanti aj takto cítia a vidia to na tréningových sústredeniach. Pikošky neviem žiadne. Moc sme toho ešte spoločne kvôli Covid situácii neabsolvovali.
Ako vidíte kumite na Slovensku o 10 – 15 rokov?
No neviem. Ubúda tých, ktorí znesú aj trochu to športové trápenie, bolesť, modriny. Viac je tých, čo sa chcú len fotiť a nepotiť. Vidno to aj medzi mládežou. Doba internetu a možností inak sa baviť ako športom je tu, a bude to asi len horšie. Musíme, ak chceme, aby to fungovalo aj o 10-15 rokov si nasledovníkov vychovať. A ešte musíme ísť ako tréneri príkladom, ako v osobnom tak i v trénerskom živote. Potom vieme pritiahnuť k sebe viacero ľudí. Ale to sa ľahko hovorí.
Ak by ste mali možnosť pozvať na Slovensko nejakého top kumiťáka zo zahraničia. Kto by to bol a prečo práve on/ona?
Tak tých, ktorí sú vynikajúci pretekári, je veľa ,ale radšej by som pozval vynikajúcich trénerov.
Mená ako Samušeko, Lefevre Junior, Olivio Sebo, Nikulin ,Pinna. Je ich viacero. Môžeme sa o tom porozprávať a budem sa tešiť, ak nejaký takýto tréner zavíta aj na Slovensko.
Sensei Horák, ďakujeme za rozhovor.
foto: web TJ Sokol Ilava http://www.karate-ilava.sk/ a internet
