Tentokrát sme vyspovedali dlhoročného trénera a rozhodcu, trénera zodpovedného za talentovanú mládež našej Federácie a najmä nedávneho jubilanta, Miroslava Šenka (50), z FKŠ Prievidza.
Miro san, ďakujeme, že si si našiel čas a zodpovedal naše otázky.
Na úvod taká tá klasická otázka. Ako a kedy si sa dostala ku karate práve ty?
Ku karate som sa dostal v roku 1986. Bol som sa pozrieť na tréning a hneď ma to oslovilo. Skôr ako karate som trénoval hokej za Prievidzu. Keď som ale uvidel tú disciplínu a ako trénujú, do karate som sa v podstate zamiloval. Mal som aj obrovské šťastie, môj sensei bol pán Vladimír Hlohovský. Neskutočne veľa mi dal ako do trénovania, tak aj ako človek do života. Doteraz sme spolu v kontakte.
Tvoj život je spätý s karate a venuješ mu každú voľnú chvíľu. Dlhé roky si tvrdo manuálne pracoval. To asi nebolo jednoduché.
Karate a práca v bani? Niekto povie nezlučiteľné. Bol som mladý, mal som veľkú túžbu trénovať a, samozrejme, som musel pracovať, aby som uživil mladú rodinu.
V bani som pracoval na 4 zmeny, robil som jednu z najťažších robôt, čo sa tam robí. Nielenže to bolo nebezpečné, bolo to i fyzicky veľmi náročné. Pre predstavu – museli sme nosiť také 90kg železa aj 20 kusov za zmenu. Osobne som to bral ako tréning. Vďaka tomu som nemusel posilňovať nohy a chrbát.
V bani som mal teda posilňovňu a úplne zadarmo. Ešte mi zato platili (ha ha ha ).
Keď som nemohol ísť na tréning, mal som poobednú zmenu, ráno som chodil behať do lesa individuálne alebo s mojim kolegom a zakladateľom nášho klubu Tiborom Keratom.
Karate sa venuje aj tvoj mladšia dcéra. Aké je to vidieť ju, ako naháňa súperov na tatami? Žeby pyšný otecko?
Krásne obdobie, len podotýkam obidve moje dcérky chodili na karate. Len Kika súťažila. No čo povedať. Videl som sa v nej, pyšný ocino. A išlo jej to.
Bohužiaľ, jej cesta zmenila smer, v karate už nepokračuje, čo ja rešpektujem a podporujem ju nech robí hocičo, hlavne nech ju to baví.
V Prievidzi pod tvojimi rukami zažiarilo množstvo talentov. Spomenieš si na nejaké mená a na nejaký ten zážitok s nimi z minulosti?
V Prievidzi, respektíve v našom klube FKŠ, žiarili mnohí. Vychoval som 18 majstrov sveta a viem všetky mená. Nechcem niekoho uprednostňovať. Všetci boli výnimoční v tom, čo robili. Dávali do toho srdiečko. To bol ich recept na úspech.
Nedá mi nespomenúť i vzdialenú históriu a dosť výrazné problémy v klube, ktoré viedli k jeho rozštiepeniu. Ako to vnímaš odstupom času?
V každom klube sú čas od času nejaké problémy. Aj v našom boli, no je to minulosť. Sústreďujem sa na prítomnosť a pozerám sa do budúcnosti. Uzavrel by som to (nebojujme proti niečomu, bojujme za niečo).
Máš v klube skvelých nasledovníkov. Ako vidíš fungovanie klubu o 10 – 15 rokov?
Áno, mám v klube skvelých nasledovníkov. Je to tímová práca trénerov, ktorí vedia kam chceme smerovať, aj za cenu, že sú prísni.
Dominika Šalamonová, Lukrécia Lachká, Maťko Svítok, Tibor Kerata. Je to skvelá partia, rád pracujem s nimi a chcel by som aj o 15 rokov spolupracovať s týmito ľuďmi, aj keď ja už by som bol pozorovateľ (ha ha ha ).
Vo Federácii máš na starosti talentovanú mládež. Ako vnímaš tento projekt?
Talentovaná mládež je to skvelý projekt. Baví ma to. Vo Federácii je veľa šikovných detí a dobre sa s nimi pracuje. Rozbehli sme to Dominika, Willo, Lajo a ja. Mali sme veľké plány a začalo to fungovať, bohužiaľ, politika, intrigy nás zastavili, čo ma nesmierne mrzí. Ale ideme ďalej a verím, že to bude prinesie Federácii ovocie.
Myslím si, že od mládeže sa bude odvíjať celá reprezentácia SFKaBU. Teraz sme začali a výsledok bude o 4-5 rokov. Malé výsledky sa už začali ukazovať. Pevne verím, že sa podarí tento projekt udržať.
Si dlhoročným rozhodcom. Ako vidíš súčasné dianie na tatami doma, v zahraničí? Ide to správnym smerom?
Ako dlhoročný rozhodca na tatami vidím mladú krv, chuť pracovať, čo je dobré. Dôležite je, aby sa rozhodcovia neskazili a nezačali nadržiavať spriazneným klubom. Ak sa tak stane, potom už nejde o to, čo daný cvičenec vie, ale aký ma panel rozhodcov. Na medzinárodnej úrovní je to asi takisto. Niektorí rozhodcovia na školeniach majú kopec rečí o objektivite a na tatami pravý opak.
Čo hovoríš na kumite na olympiáde v Tokiu? Sledoval si zápasy?
Samozrejme, že som sledoval kumite na olympiáde. Sledoval som to aj predtým. Bolo nesmierne ťažké sa tam prebojovať. Myslím si, že keď sa nezmení prístup ku kumite, tak budeme ešte dlho ťahať za kratší koniec.
Čo by si odkázal deťom, mládeži na ich ceste karate?
Čo by som odkázal deťom? Trénujte, makajte, každým dňom sa zlepšujete. Uvedomte si, že cvičíte karate, ste bojovníci. Výhovorky sú pre slabochov.
Máš nejaké motto, ktoré ťa sprevádza životom?
“ Tvrdý tréning ti nezaručí víťazstvo, ale je to veľmi dobrý predpoklad.“
Miro san, ďakujeme za zodpovedanie otázok.
