Tentokrát sme vyspovedali dlhoročného trénera a rozhodcu, pretekára a dnes i hrdého otecka Jána Daniša, 4. Dan karate zo Style Karate Lednické Rovne (FB Style Karate Lednické Rovne).
Jano san, ďakujeme, že si si našiel čas a zodpovedal naše otázky.
Na úvod taká tá klasická otázka. Ako a kedy si sa dostala ku karate práve ty?
Karate som začal trénovať ako malý chlapec v roku 1985. Najskôr som začal v škôlke cvičiť gymnastiku. Po roku a pol gymnastiky a súťažením v nej som sa dozvedel ,že u nás je už pár rokov škola karate. Nevedel som presne, o čo ide, tak som sa prišiel pozrieť a karate ma hneď zaujalo. Keďže som bol hyperaktívne dieťa, skúsil som u nás všetky športy, čo boli k dispozícii. Futbal, hádzanú, tenis, stolný tenis, box, streľba zo vzduchovky atď. Pri karate som zostal až dodnes. Keď som mal 13 rokov, prestal som chodiť na karate a skúsil som box v 20 km vzdialenej Dubnici. Celý rok som chodil na tréningy na bicykli. Bolo to dosť náročné. Najmä časovo. Po roku zápasenia v boxe a množstvo monoklov mi box rodičia zakázali. Ako 14 ročný som sa vrátil ku karate.
Keďže s bývalým trénerom som sa rozišiel v zlom, a s karate som nechcel skončiť, začal som trénovať v neďalekej Ilave u Kamila Horáka, kde som bol až do vojny. Keďže tréningy sme mali len 3krát do týždňa, chodil som trénovať aj s pár kamarátmi do Trenčína k Miroslavovi Ďuďákovi, ktorý mal v tej dobe cez 100ku cvičencov. Nakoľko sme neboli rozdelení na federáciu a zväz ako dnes, na súťaži sme mávali veľmi veľkú konkurenciu pretekárov. Súťaže boli rozdelené na okresné kolá, potom sa postupovalo do krajských a nakoniec bývali samotné Majstrovstvá Slovenska, kde sa dostali len tí najlepší. Na vojne som pokračoval v karate v známom klube v Leviciach. Tam som sa začal venovať aj kickboxu, kde som zužitkoval skúsenosti z boxu. Po vojne, v roku 1996, som sa vrátil a začal som pomáhať trénerovi na Lednických Rovniach a coachovať deti na súťažiach. V
roku 2002 som klub prebral a stal som sa jeho riaditeľom. Deti som trénoval až do roku 2005. V tom istom roku som odišiel do Anglicka za prácou, kde som stále pokračoval v trénovaní karate a súťažení za Anglicko. Tam som si urobil trénerskú a rozhodcovskú anglickú licenciu WKF a trénoval som deti až do roku 2009. v Roku 2009 som sa vrátil a založil s bývalým kolegom a kamarátom Stanislavom Mahútom úplne nový klub s novými členmi pod názvom STYLE KARATE LEDNICKÉ ROVNE.
V klube STYLE KARATE LEDNICKÉ ROVNE som doteraz ako hlavný tréner a riaditeľ klubu. Klub mal donedávna cez 70 členov.
Málokto ťa pozná mimo sveta karate. Prezradíš nám, čo robíš, keď práve netrénuješ karate?
Keď netrénujem karate, venujem sa rodinke a pracujem ako optometrista. 3 dni v týždni vyšetrujem pacientov v Žiline na okuliare, šošovky a čiastočné predoperačné vyšetrenia na operáciu očí kataraktu a excimér laser. 2 dni vyšetrujem na Lednických Rovniach, aby som sa mal čas venovať karate. Od 14 rokov sa venujem fitnes tréningom v posilňovni. Momentálne mám svoje súkromne fitko, kde trénujem spolu s manželkou.
Si novopečený otecko krásneho chlapčeka. S manželkou Nikol, taktiež karatistkou, sa vám zmenil celý život. Aké to je?
Keďže som sa stal otcom, bola to dosť veľká zmena v mojom živote. Konečne som sa začal venovať aj niečomu inému ako karate a očiam. Syn Nikolas nás zamestnáva a vyžaduje neskutočnú pozornosť. Zo začiatku to bolo ťažké, ale teraz, keď má 3 mesiace, dáme syna babke a ideme s manželkou Nikou na tréning. Trénujeme 2 skupiny. Prvú tvoria deti do 10 rokov, kde je okolo 30 detí a druhú skupinu tvoria pretekári od 11 rokov, kde je cez 30 detí. A treťou skupinou sú starší pretekári, rozhodcovia, coachovia a tréneri. Už sa tešíme , keď syn Nikolas začne chodiť a pomaličky budeme z neho vychovávať bojovníka a dobrého pretekára v karate.
Poznáme ťa i ako úspešného pretekára. Spomenieš si na svoj najväčší úspech?
Takže tých úspechov bolo niekoľko, keďže som trénoval a súťažil 5 rokov v Anglicku. Súťažil som v niekoľkých svetových organizáciách.
1.-2011 EUROPEAN CHAMPIONSHIP WKF Rakúsko 18 – 35 rokov 3.miesto kata
2.-2012 WORLD KICKBOXING CHAMPIONSHIP WKF Chorvátsko 18 – 35 rokov 3.miesto kata
3.-2013 XI EUROPA KARATE & KOBUDO CUP for CLUB WTKA,SKDUN POLSKO 18-40 rokov 3.miesto kata
4.-2014 WORLD KICBOXING CHAMPIONSHIP PRAHA WKF 18-35rokov 3.miesto kata a veterán 3.miesto kata
5.- 2015 Majstrovstvá Poľska – 3.miesto
6.-2015 Majstrovstvá Sveta a Športové hry v Thajsku, kde bolo viac ako 70 štátov 2.miesto v kumite bez rozdielu váh a kata 3.miesto
7.- 2015 Stal som sa veľvyslanec za Slovensko pre Svetovú organizáciu bojových športov WORLD MAC
8.-2016 Majstrovstvá Európy v Rakúsku EGKF v meste Steyr senior – 3.miesto v kata
9.-Najlepší tréner roka 2016 na plese , udeľovaní športovcov roka
10.-2016 Medzinárodné Majstrovstvá Českej republiky – 2.miesto v kata
11.-2017 Majstrovstvá Európy Rumunsko WUKF – 5.miesto z 29 pretekárov.
12.-Medzinárodné majstrovstvá Poľska WKF 2017 – 9.miesto z 46 pretekárov senior 21 – 35 rokov. Osobne som sa tu stretol a zaspomínal s Wayne Ottom bývalým viacnásobným majstrom sveta v kumite a terajším borcom, ktorý súťažil na Olympiáde a skončil bronzový v kumite Gábor Harspataki.
13.-2017 Medzinárodné majstrovstvá českej republiky – 2.miesto v kata
14.-2017 Majstrovstvá Sveta v Taliansku 4. Miesto
15 -2018 Medzinárodné Majstrovstva v Japonsku na Okinawe , kde bolo cez 60 štátov – 9.miesto cez 50 pretekárov sveta.
16.-2019 Medzinárodné Majstrovstvá Česka – 2.miesto v kata
17.-2019 Majstrovstvá Sveta v Bratislave – 8.miesto v kata veterans
Na každú súťaž, ktorú som mal, som sa svedomite pripravoval. Takých najťažších je niekoľko, ale takú naozaj ťažkú, na ktorú rád spomínam, je súťaž v Thajsku v roku 2015 pod svetovou organizáciou WORLD MAC, v ktorej som sa stal veľvyslancom pre Slovensko. Táto súťaž bola náročná nielen v tréningovom procese , ale aj cesta, ktorá trvala 14 hodín a hlavne teploty nad 45 stupňov. Keďže som sa rozhodol, že budem súťažiť aj v kumite a kata, príprava bola dosť náročná. V kata som súťažil v zmiešanom štýle. V 1.kole som predviedol kata Seipai, v druhom kole Paiku, v treťom kole Suparimpei a nakoniec kata Anan. V kata som vybojoval konečné 3.miesto pre Slovensko.
V kumite som musel vysekať 9kg dole, aby som sa zmestil do váhovky 75kg. Nakoniec som cez niekoľko kôl skončil na 2.mieste a vybojoval som pre Slovensko striebornú medailu. Vo finále sa mi ozvalo ročné zranenie, vyvrtnutý členok a dali mi tam, dokonca, dlahu. Spolu na tejto súťaži, ktorá trvala 11 dní, som spolu súťažil s dlhoročným kamarátom a mnohonásobným majstrom sveta Romanom Volákom, ktorý získal na turnaji zlato a bronz. Bola to obrovská súťaž, kde súťažili stovky pretekárov v mnohých bojových umeniach, ako napríklad Taekwondo , Kickbox, Thajsky box – Muay Thai, Pentiak silat, karate, kendo, judo, atď. Nakoniec, po turnaji, nás pozval na veľvyslanectvo veľvyslanec Slovenska v Thajsku, kde sme strávili pekný deň. Navštívili sme aj Buakawovú tréningovú telocvičňu, kde sme si aj zatrénovali v thajskom boxe. Bolo to v takom komerčnom luxusnom štýle. Na turnaj, nás finalistov, vozila 9 miestna limuzína.
V tie dni tam boli v Bangkoku športové hry a chodilo veľké množstvo ľudí sa pozerať na zápasy. Niektoré zápasy sme mali až neskoro v noci. Na tejto svetovej súťaži som získal striebro v kumite a bronz v kata v zmiešaných štýloch.
Dlhé roky sa venuješ kariére trénera. Na slovenských súťažiach máte ako klub vždy silné zastúpenie. Aké je to, trénovať vo Vašom mestečku?
Sme malá obec okolo 5 000 obyvateľov plus okolité dedinky. Samotná obec a vedenie obce nám idu v ústrety. Vedia, že trénovať deti v takom množstve, je dosť náročné nielen finančne, ale aj časovo.
Rozdelení sme na 3 skupiny. 1. skupinu trénujem deti od 5 do 10 rokov. 2. skupina sú pretekári a starší od 11 rokov a 3. skupina sú dospelí a starší pretekári od 2.kyu. Trénovali sme aj cez koronu. Mal som 4 skupiny online od 16h do 20h každý utorok a piatok. Bolo to veľmi časovo náročne, keď viem, že veľa klubov pozastavilo cez koronu svoju činnosť. Na súťaže pripravujeme pretekárov zvlášť na kata a zvlášť na kumite. Niekedy nás chodí na súťaže cez 30 pretekárov, plus niektorí rodičia a vtedy vieme vybaviť autobus. Deti sú dosť namotivované nami trénermi a staršími pretekármi a preto chodíme na súťaže v takej veľkej početnej skupine. Keď máme súťaž, tak pretekárom celé naše mestečko drží palce a deti to veľmi motivuje.
Máš v klube skvelých nasledovníkov. Ako vidíš fungovanie klubu o 10 – 15 rokov?
😊 . Je to vo hviezdach. Ja osobne sa snažím stále trénovať a súťažiť . V roku 2020 a 2021 nám korona pokazila plány, ale verím, že sa to všetko vráti do starých koľají, aj keď to bude chvíľku trvať. Hlavne motivovať, aby som mohol deti trénovať čo najviac a vychovávať veľa majstrov Európy a sveta ako doteraz. Ak sa bude dať a zdravie dovolí, chcel by som trénovať až do dôchodku, ale to je ešte veľa času pred nami. Stále sa da zlepšovať a posúvať svoje limity.
Je v karate niečo, čo by si chcel ešte dosiahnuť?
Pokiaľ je to možné, chcel by som stále trénovať a hlavne súťažiť na svetových a európskych súťažiach a získať ešte nejaké tie medaily.
Bol si účastníkom Svetového pohára v karate na Okinawe. Aké to bolo byť na Okinawe – kolíske karate?
Bol to neskutočný zážitok pre mňa a moju manželku a trénerku Nikol. Spolu sme sa pripravovali na tento veľký turnaj niekoľko týždňov. Túto cestu sme mali spojenú aj so svadobnou cestou. Zažili sme tam veľa krásnych zážitkov. Samotný turnaj bol jeden veľký zážitok, kde som postúpil ako jediný z mužov z 3. miesta do najlepšej 16tky, kde ma nakoniec vyradil Okinawec, ktorý získal striebro. Našim niektorým spolubojovníkom sa podarilo dostať až v repasážach do najlepších 16tich pretekárov sveta a myslím si, že aj pre nich to bol zážitok. Trénovať s našimi okinawskými majstrami bola veľká motivácia a česť. Zatrénovať si so senseiom Choyu Kiyuna, 10.dan, sensei Seitoku Matayoshi, 10.dan, Zensei Gushiken, 9.dan , sensei Yukitoshi Ishiki, 8.dan atď.. Zatrénovať si v kolíske tradičného karate bolo to pravé orechové a získavať informácie z prvej ruky je úžasné. Jeden z naj zážitkov bolo pre mňa zatrénovať si s top katistom Ryo Kiyunom a jeho trénerom senseiom Tsuguom Sakumotom. Ryo získal tento rok na olympiáde zlatú medailu. Keďže v tej dobe som chodil súťažiť aj do WKF, bolo veľkou motiváciou si zatrénovať s nimi a získať informácie o technikách a zrýchleniach v kata. Výlety sme mali skoro po celej Okinawe, začo veľmi ďakujeme našim senseiom Jankovi Dadovi a Ľubke Dado Klementisovaj. Turnaj na Okinave patrí medzi moje najkrajšie turnaje nielen preto ,že to je nádherná krajina plná kultúry a spomienok tradičného karate , ale aj preto, že sme to mali s Nikou ako svadobnú cestu a motivovali sme sa jeden druhého.
Ľutuješ niečoho v karate?
Neľutujem nič. To čo robím, robím vždy s láskou a karate mi dáva veľkú silu a odreagovanie od životných problémov a práce. Vďaka karate som získal veľa priateľov po celom svete.
Máš nejaké motto, ktoré ťa sprevádza životom?
Motto ani nie, ale snažím sa vždy všetko robiť naplno a zodpovedne, či už svoju prípravu na súťaže alebo prípravu a trénovanie detí.
Jano san, ďakujeme za zodpovedanie otázok.
foto: archív J.D.
