FederáciaRozhovor so senseiom Františkom Komorom, bývalým prezidentom SFKaBU

5. mája 2021by Daniel Baran
https://karate-slovakia.sk/wp-content/uploads/foto-Ing.-Frantisek-Komora-200x300-1.jpg

Rozhovor so senseiom Františkom Komorom (60), 5. Dan karate, 1. Dan kobudo

 

Dobrý deň p. Komora, mnohí členovia Federácie si Vás pamätajú najmä ako prezidenta SFKaBU v rokoch 2011-2015. Ale aké boli Vaše začiatky karatistu?

Ako dieťa som vyrastal v Banskej Bystrici a nebol som extra športový talent. Celkom slušne som strieľal, ale inak nič mimoriadne. Väčší chalani do mňa radi zapárali, lebo namiesto úteku som sa rozzúril a oni si mohli udrieť. V roku 1976 som prekonal dosť ťažkú mononukleózu, po ktorej som bol slabý ako mucha. Kamaráti mi vtedy rozprávali, že sa v Banskej Bystrici na VŠE začína trénovať karate, a že je to strašne náročné, a že to nikto nevydrží. Tak som sa prihlásil, no keď som vstúpil do telocvične, čakal ma šok. V kimone s 8.kyu tam stála spolužiačka, pekné blonďaté dievča, ktoré sa mi veľmi páčilo. Ja som bol úplný nováčik a ešte slabý ako mucha. Keď som odchádzal z tréningu, tri schody z telocvične som robil s oporou múru, aby som nespadol, ale vydržal som. Na konci roka na krajskom páskovaní vo Zvolene sensei Klementis dal trom zo zhruba 100 začiatočníkov opáskovať cez dva pásy. Jeden z nich som bol aj ja. A už som bol chytený. Už to nebol stres, ale potešenie. Soňa, blonďavé dievča,  už vtedy netrénovala.

Keď Slávia Ekonóm po Bajuszovom odchode zanikla, prešli sme do Slávie PF k Petrovi Zbiňovskému. Tu som zápasil aj cvičil kata až do roku 1985 spolu s Paľom Trnkom, Marekom Melkom, Ernestom Rakonczayom, Radom Lukajom, Janom Stupkom, Igorom Cimmermanom a súrodencami Poliakovcami a spolu sme postúpili do najvyššej slovenskej súťaže karate družstiev.

Takže ku karate ma dostala hanba za mizernú kondičku a pri karate ma udržala dobrá partia a dobrí kamaráti.

 

 

Ste spätý s regiónom Púchova (Horné Považie). Aké zázemie máte v tomto kraji?

Na začiatku som bol skôr tulák. Od roku 1980 som študoval  konštrukciu leteckých motorov na ČVUT v Prahe, kde som najprv na open turnajoch zápasil za Sláviu FEL Praha. Neskôr sme s kamarátmi Pavlom Benešom a Romanom Vágnerom založili klub Slávia Technika strojní Praha. Po príchode Petra Krcha, Mira Nosáľa a Branka Baníka to bol v tých časoch najúspešnejší vysokoškolský klub v Českej republike. Na prvých vysokoškolských majstrovstvách Čiech sme boli jednoznačne najlepší. Je zaujímavé, že v oficiálnej histórii českého karate som ich nenašiel. Ale diplom v skrini mám.

Po čase k nám prešli aj chlapci zo Shotokan, ktorí mali radšej tvrdšie karate, ale hlavne veľa Vietnamcov, ktorí oceňovali tvrdosť našich tréningov a nášho karate. S mnohými spolužiakmi som v kontakte aj dnes, keď už sú doma vo Vietname.

Po nástupe na vojnu (na Vysokú vojenskú leteckú školu do Košíc) som zistil, že v kasárňach je so mnou Miťo Merga a Milan Gašparovič. Špičkoví zápasníci – čierne pásy Goju ryu zo Sniny a Trnavy. A tak sa znova zakladal klub (našťastie veliteľ pluku a  telovýchovný náčelník na divízii nám fandil a na škole učil aj môj prvý tréner Paľo Bajúsz). Napriek tomu, že sme nemali nijaké extra výhody, len možnosť trénovať v čase voľna, vyhrali sme krajskú ligu a postúpili do najvyššej slovenskej súťaže. Milan Gašparovič bol majster Československa BRH.

Všetko sme podriadili tomu, aby mohla byť v Košiciach Dukla,  aby po našom odchode mohli karatisti chodiť počas vojny trénovať do Dukly VVLŠ Košice. Tomu však zabránil po našom odchode do civilu človek, od ktorého sme to najmenej čakali. Na pluku bol telovýchovným náčelníkom otec známeho speváka P.N., tréner juda a ten v čase, keď rukovali Fredy Ayisi a jedenásť iných čiernych pásov usúdil, že tam nie je žiaden karatista, ktorý by bol hoden ísť do nášho oddielu do Košíc. A tak pochoval budované vojenské centrum bojových umení v Košiciach. Na VVLŠ sa dostal len jeden z bratov Vancákovcov, robil čo mohol, no sám v päťčlennom družstve mnoho nezmohol. A tak karate v armáde prevzala do rúk partia v Liptovskom Mikuláši.

Po návrate z vojny som založil klub karate v Považskej Bystrici. Trochu sme mali problém s tajomníkom OV KSS, ktorý bol proti karate zaujatý, no s pomocou otca banskobystrických karatistov Miloša a Joža Poliakovcov, ktorý bol vysokým dôstojníkom na Krajskej správe ZNB, sme založili Červenú hviezdu Považská Bystrica, postúpili do krajskej ligy a začali trénovať. Z ČH vyšiel Paľo Iskra, Dano Náter a niekoľko dorasteneckých majstrov Slovenska v kumite.

Keď som sa za robotou presťahoval v roku 2000 do Púchova, klub karate v meste už nebol a ešte nebol. V minulosti tu trénoval Michal Bizoň a po jeho úteku na západ, za dosť tvrdých podmienok, prevzali klub sestry  Hudecové. Dnes už prof. RNDr. Marianna Pajtášová, PhD. s Ing. Dagmar Rakovskou dokázali v živote aj iné veci, ale aj za prácu pre karate v týchto časoch si zaslúžia poďakovanie a obdiv. No klub už nebol.

Skúšal som debatovať o založení klubu so Štefanom Hupkom (dnes významný tréner brazílskeho Jiu Jitsu), ktorý vtedy trénoval v Púchove neoficiálne karate a klub ešte len uvažoval založiť. Keď odmietol spoluprácu, tak som rýchlo založil klub a spolu s kamarátom Petrom Urgošom  sme začali. Neskôr sa pridal aj Stano Mahút. Prvou majsterkou kraja vo Stredoslovenskom zväze karate za ŠK PKZ Púchov bola Veronika Hajdúková . Potom sme  asi v roku 2004 prešli do SFKaBU.

Tu boli majstrami sveta pretekári štartujúci za Púchov ako Lukáš a Martin Čvirik, Juraj Luhový, Zuzka Ďurišová – Revická, Banskobystričanka Maja Černá, Tomáš Solík, Matej Komora, Miro Faturík, Michal Kunst,  Žilinčan Juraj Tabak, Peter Kopiš a iní. Úspešne reprezentovali aj ďalší pretekári, ako Tomáš Čvirik, Michal Rosina, Rišo Rosina, Štefan Počarovský, Veronika Vyhnátová a Lucia Rišková – Počarovská.  Maja Černá veľmi pomohla aj ako trénerka kumite.

Takže, čo sa týka karate na Považí, v dvoch mestách som kluby zakladal a trénoval a v ďalších mám kamarátov. Čo bolo podstatnejšie, vytvorila sa tu dobrá partia s Kamilom Horákom. Cez Ruda Struhala sme mali kontakt na karate v Bytči. Ale kamaráti sú hlavne v Starej Bystrici, na Kysuciach. Bez problémov sme vychádzali aj s klubmi v Dubnici a teraz Janom Danišom v Lednických Rovniach.

 

Ste dlhoročný rozhodca so skúsenosťami s medzinárodných súťaží. Ako hodnotíte stav športového karate u nás a v zahraničí?

Poviem ako to cítim, hoci nie každý musí súhlasiť. My máme učiteľov z Okinawy a našim cieľom je trénovať tradičné karate a zlepšovať sa,  pokiaľ budeme vládať. Chceme ho aj učiť a súťaž je spôsob, ako motivovať a  udržať mládež pri trénovaní. Oni totiž ešte nevidia na okinavskom karate to, čo my, starší. Samozrejme, je potrebné aj reprezentovať Slovensko, ale hlavné je uchovať umenie ako bojovať bezo zbrane, ktoré sú naši učitelia ochotní nám odovzdať. Pre mnohé krajiny sa športové karate, súťaže a tituly stali cieľom, ale naše karate, aspoň väčšinou, úplne nezošportovelo.

Pravidlá u športového kumite sú upravené tak, aby pretekári boli vedení k používaniu efektných, ale pre útočníka často riskantných techník. Účinné, ale nebezpečné techniky sú zakázané. Tresty za sebaohrozujúci spôsob boja sa používajú málo a bodujú sa často slabé a nefunkčné techniky. Tým sa však vytvára iná taktika boja, ako je ukrytá v našich kata, v tom, čo nás učia naši učitelia. Je otázne, ako by bola taktika športového kumite funkčná, ak by boj neprebiehal jeden proti jednému a na tatami? Ako by prebiehal naozajstný boj?

Výsledky našich reprezentantov jasne ukazujú, že sa dá mať výsledky, aj v súťažiach kata a pritom sa snažiť uchovávať tradičné karate. Avšak len ak sú na súťaži oddelené štýly.

O športové karate sa nebojím, je to pekný šport, bojím sa o Goju ryu kyuho Shodokan. Či sme naň dosť dobrí a budeme schopní ho uchovať a odovzdať ďalej.

 

Pred pár rokmi ste okúsili chuť Okinawy. Zmenilo to Váš pohľad na karate?

Jednoznačne. Už prvé stretnutie s okinavskými majstrami bolo pre mňa šok. Zistil som, že v mnohých situáciách moje karate nefunguje. Mnohé bunkai, ktoré som si po štúdiu iných bojových umení pre seba pozmenil mi potvrdili, iné ukázali lepšie.  A hoci aj vtedy na určité otázky prišla odpoveď : „Učte to takto.“. Vždy sme cítili, že nás chcú učiť, aby sme boli lepší. Zrazu som videl iné, úžasné karate. Doslova som sa tešil na odstraňovanie chýb.

Kedysi povedali moji vietnamskí kamaráti, keď som sa v Prahe pýtal, prečo idú ku nám do klubu: „Vy děláte karate a voni jenom chrají!“. A  zrazu som videl, že som sa dlho „chral“ aj ja.

No prekvapilo ma aj iné. My sme  boli naučení dodržiavať striktne etiketu. Majstri, tréneri vyžadovali úctu a rešpekt. To síce vyžadovali aj učitelia z Okinawy, ale nejako inak. Ceremoniál sme robili s radosťou a učitelia mi pripadali dobrosrdeční a priateľskí. Vyslovene sa snažili učiť. Je pravda, že som prišiel až po období vzájomného hľadania a opatrného oťukávania medzi nami a našimi učiteľmi, kde sensei Ogawa, Ladislav Klementis, Ľudovít  Divinec, Ľubomíra Dado Klementisová a ľudia okolo odviedli pre nás mimoriadne dôležitú prácu.

A navyše na sústredení boli moji starí kamaráti a ľudia, ktorí boli mojimi vzormi, keď som s karate začínal Laco Klementis, František Šebej, Paľo Trnka, Tibor Mikuš, Renáta Gašparovičová, Fredy Ayisi alebo karatisti, o ktorých som veľa počul, ako Ľudovít Divinec. Tým bolo pre mňa rozhodnuté a prešli sme do SFKaBU.

A na Okinawe to už bolo splnenie jedného životného sna. ( Druhým bol akrobatický let v tryskovom L-29 Delfín s mojim veliteľom pluku z Košíc, ktorého pred koncom mojej vojenčiny komunisti zavreli za „poburovanie“. To som absolvoval vlani.)

 

Ako funkcionár ste sa potýkali aj s problémami. Neodradilo Vás to v ďalšej ceste karate do?

Problémy boli rozličného druhu. Niektoré sa riešili s radosťou, no štvali ma zbytočné zvady. Tréneri a vedúci klubov sú väčšinou bývalí zápasníci a tak ako chceli vyhrávať, keď pretekali sami, chcú vyhrávať aj dnes ako tréneri. Navyše rozhodovať karate je veľmi ťažké a náročné, aj pre rozhodcov, ktorí za sebou majú pretekársku minulosť. Výsledkom sú časté trenice a spory. Vo federácii máme určite lepších trénerov aj rozhodcov ako som ja, ale čo som cítil ako svoju povinnosť, bolo tlmiť spory a vytvárať dobrú atmosféru. Žiaľ, nepodarilo sa mi to úplne a je otázka, či to vôbec ide.

Ale okrem sporov sú aj veci ktoré potešia. Starí kamaráti na paneli, dobre cvičiaci mladí pretekári, z ktorých sa väčšinou stávajú rovní, sebavedomí a čestní ľudia. Toto dobíja človeku energiu.

 

Minulý rok ste boli ocenený Ministerstvom školstva SR v oblasti dlhoročnej práce s mládežou. Rekapitulovali ste svoje pôsobenie ako karatista?

Ocenenie ma potešilo, ale rekapitulovať som musel už skôr. K rekapitulácii ma primäla udalosť zo súkromného života. Keď najhoršie pominulo, zrátal som si, čo potrebujem na živobytie. Na to, aby som jedol, čo mám rád, čítal knižky a žil v kľude mi vyšlo 320 EUR mesačne. Čo však je pre mňa dôležité, je moja rodina, kamaráti, pohodoví ľudia okolo mňa.  A takých stretávam vďaka karate.

Ako som spomínal, vietnamskí kamaráti ma zoznámili s mužom, ktorý trénoval Viet Voo. V boji proti Američanom ho používal, lebo na územie ovládané Američanmi chodil neozbrojený, bojoval na život a na smrť a vyhrával. No jeho víťazstvá ho neurobili šťastným. Veľa ľudí začína trénovať karate, aby sa vedeli biť. Keď mi párkrát v minulosti hrozil útok, buď som to ukľudnil bez bitky alebo som súpera presvedčil bez toho, aby som ho zranil, že je bezpečnejšie, ak prestane. Ale toto bolo možné len vďaka tomu, čo ma naučilo karate.

Asi sa opakujem, ale do klubu kedysi chodilo trénovať malé dievča, ktoré prekonalo ťažkú chorobu. Raz, keď som po absencii prišiel na tréning a malá ma zbadala, bežala cez celú telocvičňu a vystískala ma. „Ja Vás tak rada vidím.“ Dodnes mi toto dievča, táto situácia, robí radosť. Alebo moji žiaci, ktorí makajú v telocvični, ale aj pomáhajú na rozličných charitatívnych akciách. Na toto som pyšný.

A moja úroveň ako karatistu? Sú oveľa lepší karatisti, ale to je dobre. Mám sa od koho učiť a môžem si stanovovať ciele.

 

 

 

Ste aktívny nielen v karate, ale i vo svojom profesijnom živote, kde zastávate vysoké manažérske pozície. Ostáva Vám čas i na ďalšie činnosti, napr. na rodinu, priateľov, koníčky?

Dobrá otázka. Pravdu povediac už tých činností nie je tak veľa. V čase, keď som skončil ako prezident SFKaBU, som zložil funkciu v predstavenstve Európskej organizácie Zasielateľských Združení  a Zväzov –  Clecatu v Bruseli. Skončil som aj ako podpredseda Security institute of Clecat . V sekcii zasielateľstva v SOPK som dohodol, kto prevezme moju funkciu, hoci formálne som ešte predseda. A aj vo Zväze logistiky a zasielateľstva SR som začal presúvať zahraničné cesty na kongresy svetovej organizácie zasielateľských združení a zväzov FIATA na mladších kolegov – mojich nástupcov, aby si vybudovali konexie. Podobne som činnosť v klube karate presunul pod CVČ ZŠ Gorazdova Púchov, čo mi ušetrilo veľa administratívnej roboty. Lukáš Čvirik, Michal Kunst a Martina Černúchová prevzali vedenie tréningov a robia mi radosť. Predal som majoritu vo firme PKZ Slovakia mladšiemu špičkovému manažérovi Martinovi Kiabovi ( zhodou okolností 1.kyu v Goju ryu karate ). Druhú firmu riadi manželka Majka. Bolo toho veľa a bol som už unavený.

Takže už mi zostáva viac času. A som rád.

 

Aké sú Vaše plány do najbližších rokov?

Cvičiť a cestovať a byť čo najčastejšie s rodinou a kamarátmi.

 

Ako vnímate zmenu vo Federácii, ktorá prišla s jej novým vedením po voľbách v roku 2015?

Na zmeny, ktoré prebehli v období 2014-2015 môže každý vnímať odlišne. Kto bol v Bratislave a pri tom videl viac do príčin, ktoré ku zmenám viedli, my zo zbytku Slovenska sme videli menej. Každý situáciu videl z iného uhla a ja poviem to, ako som to videl ja.

Pred zmenami som bol prezidentom, ale musím povedať, že po odchode z funkcie sa mi uľavilo. Organizácia pred 2015 predstavovala skôr osvietenú diktatúru v karate. Systém, kde majster (a jeho najbližší) rozhodoval o všetkom. Ale na druhej strane Laco Klementis, ale aj Ľuba Klementisová, Jano Dado a Ludvo Divinec celoživotnou prácou pre karate dosiahli to, že naše karate má takú vysokú úroveň akú má. V ich ére sa začalo cvičiť okinawské karate a prišli na Slovensko naraz 3 senseiovia s 10.Danom – Kurashita, Matayoshi aj Kiyuna, čo sa nepodarilo dosiahnuť žiadnej inej krajine. Lacova autorita u cvičencov a trénerov bola tak vysoká, že sa nediskutovalo a trénovalo. Pravdaže, nie všetkým tento systém vyhovoval.  Ale kto nesúhlasil, spravidla odišiel. Ja som sa snažil pomáhať s organizačnou robotou, tlmiť konflikty a keď som mal pocit, že Laco nemá pravdu (nie však v otázkach cvičenia), skúšal som ho presvedčiť. Laco svoje stanoviská bránil mimoriadne tvrdo, ale nie je pravda, že by nevedel ustúpiť. Lacovu tvrdosť som bral ako súčasť tréningu a etikety. Napriek tomu mi za Tiborom Mikušom, Renátou Gašparovičovou, Peťom Krčom a jeho partiou je ľúto, lebo si ich vážim ako karatistov aj ako ľudí.

Keď však nastali rozpory v najužšom kruhu okolo Laca, bol koniec. Ľudia, ktorých som mal rád, sa rozhádali. Spory prekročili hranice, ktoré som považoval za neprekročiteľné. Každý mal svoju pravdu a netrúfal som si niekoho kritizovať, lebo som nevedel všetko. Ale to čo, som vedel, ma vyslovene znechucovalo. Nebolo dobré riešenie. A osvietená diktatúra sa rúcala. Tak som sa snažil podporiť také riešenie, ktoré by bolo rýchlo akceptovateľné pre všetky strany. Preto sme aj všetci starí odstúpili a dosiahol sa určitý  krátkodobý kompromis. No v Lacovi bolo veľa hrdosti a trpkosti, aby prežrel túto výmenu generácií a napriek všetkému, čo pre ukľudnenie, aj na vlastnú ujmu, urobil Peter Kotásek, sa Laca do fungovania organizácie nepodarilo zapojiť. Čo je škoda. A bojím sa, že už niet cesty späť.

Na druhej strane sa vo federácii všetko akosi uvoľnilo. Na tréningoch je väčšia pohoda  a pre mňa to v určitom momente začalo byť veľmi dôležité. Navyše sa aktivizovalo veľa trénerov, ktorí pred 2015 boli v úzadí a starali sa len o svoje kluby. Dnes pracujú v organizácii a väčšinou odvádzajú dobrú prácu. Na Okinawu sa dostalo viac ľudí ako predtým. Výber reprezentantov už nie je vec jedného dvoch ľudí, ale prebieha viacstupňovo. Začína to viacej pripomínať systém. Peter Kotásek s Danielom Baranom robia ťažkú robotu. No a to, že už nie sú takí nedotknuteľní, že sa ich nikto nebojí, je pre nich niekedy nevýhodou.

 

Čo by ste odkázali novej generácii trénerov, funkcionárov, ale i pretekárov v našej Federácii?

Držím im palce a prajem, aby sa navzájom viacej počúvali. Nie seba, ale navzájom. Všimnite si ako pekne sa majstri správajú aj k tomu najväčšiemu motákovi, odpovedajú slušne na často divné otázky. Slušnosť a pozorné počúvanie druhých predíde väčšine problémov. Slušne sa odpovedá aj na tie najčudnejšie otázky. Tí ľudia, ktorí sú cenní, vnímajú rozdiel medzi slušnosťou a pokrytectvom, a na tých by nám malo záležať.

 

Ďakujeme za rozhovor.

 

https://karate-slovakia.sk/wp-content/uploads/2021/01/logo_sfk_obrazok-640x640.png
https://karate-slovakia.sk/wp-content/uploads/rok_2021.png
Kontakt
+421 903 919 943
Miletičova 3/a Bratislava, 821 08 Slovensko

Copyright © 2014 Slovenská federácia karate a bojových umení.
Created with ❤ by Marek Tettinger.